Keď som mala 3 roky, dostala som Katku. Katka je usmevavá, handrová bábika. Od prvej chvíle sme s Katkov boli najlepšie kamarátky. Jednej noci sme sa vrátili z Pinkafeldu (Pinkafeld je mesto v Rakúsku) a zistili sme že nemáme Katku. Pre moje utišenie mi babka z Čiech kúpila plyšového medvedíka (lebo bábiky ako Katka už neboli). Pomali som si macíka obľúbila.

Prešiel rok a Katka sa nenašla. Raz sme boli opäť v Pinkafelde a mamina s tatinom videli ako som vraj odrazu odniekaľ privláčila špinavú a ušmudlanú Katku. Keď sme prišli domov, z mojej postielky vystrelil širokým oblúkom medvedík, ktorého som doteraz považovala za najlepšieho priatela. A tak som zase začala spávať s Katkou.

Jedného večera som Katke povedala že dneska chcem spať bez nej - a tak sa sa aj stalo. A stalo sa to aj na druhý deň, aj na tretí, štvrtý, … až sa z toho stal zvyk. Katka je ešte stále v mojej izbe a pri troche šťastia sa s ňou budú hrať aj moje deti.
